Koľko hračiek deti skutočne potrebujú?

Autor: katarína stieranková | 7.12.2019 o 3:47 | Karma článku: 3,30 | Prečítané:  1288x

Desať? Dvadsať? Tridsať? Sto? A na každý sviatok ďalšie a ďalšie? Veď my sme nemali, voľakedy ničoho nebolo, tak nech aspoň to zlatíčko má všetko, po čom mu srdce piští...

Tajne dúfam, že to pozná každý rodič, nejakú hračku zakúpi sám (samozrejme s tým najlepším úmyslom dieťa rozvíjať), ďalšie kusy dostane od zvyšku rodiny (jasné, že z najväčšej lásky, aj keď niektoré vyznejú skôr ako z pomsty, ale nechcem to brať osobne), niektoré sa nejakým čarovným spôsobom skrátka objavia doma... A už sa to valí. Aby človek prešiel z jednej izby do druhej, musí si nohou najskôr vyhrnúť chodník. Alebo to bolo len u nás tak?

U mňa prišiel bod zlomu, keď som sa potme snažila prejsť na záchod a cestou som zakopla o vesmírnu raketu z Lega. V sekunde sa rozletelo všetkých 1384 dielov, z ktorých bola zložená. Chcela som zahrešiť, ale zahryzla som si do jazyka. Z vedľajšej izby som počula "nevadí mami, ja si to zajtra zase zložím". Vtedy to prišlo, vtedy som si povedala dosť a do tej izby som išla vybaviť zlostný odkaz "Vadí, zlatko, zajtra ráno všetky hračky zbalíme a schováme na povalu! "

Svitol nový deň. Po raňajkách sa začalo baliť. Dieťa sa aktívne zapájalo, nikdy predtým sa tak nepodieľal na upratovaní, dokonca vyťahoval Lego spod gauča s radostnými výkrikmi "ešte tu je jedna kocka" alebo "mami, ešte na túto si zabudla". Až som mala chuť cúvnuť, možno začne upratovať... Ale nemohla som. Musím ísť predsa príkladom. Som pevná ako skala!

Nechala som knihy, 3 spoločenské hry, ktoré sme dostali na Vianoce, farbičky a papier (s nádejou, že konečne začne kresliť), malú sadu pečiatok a nožnice. Všetko ostatné išlo preč. 

Prvé dna dni išli úplne hladko, rozprávali sme o balení, o tom, aké dôležité je upratovať, prečo sme hračky dali preč. Zdalo sa, že pochopil. A koľko miesta sme zrazu mali doma! Dokonca sa dalo ľahnúť na gauč!

Na tretí deň prišla kríza. Nuda. Vonku lejak. Oblieval ma studený pot, ale hovorím si, musím vydržať, nevzdám sa, nevzdám! Ten pocit, že môžem slobodne stupiť na podlahu a nikde žiadne kocky, autíčka, nehrá žiadna otravná melódia! Musíme to nejako vydržať, spolu to dáme!

A tak začal nový život. Začali sme ešte viacej čítať. Máme čitateľský preukaz v troch knižniciach. Maximum času sme trávili vonku. Najlepšia hračka bol vešiak. Raz z neho strieľali policajti na zlodejov, neskôr sa zmenil na hadicu hasičov, potom ho bolo treba ozdobiť lepiacou páskou, inokedy to bol držiak výkresov. Jeden vešiak sme si doniesli z dovolenky... Luxusný suvenír. Z prechádzok sme nosili kamienky, šišky a konáre (nosil aj predtým, ale výrazne menej). Viacej sme sa rozprávali, vymýšľali, bola som súčasťou hry na všetky typy záchranárov. Pomáhal mi pri varení. Naučil sa bicyklovať.

Od veľkého "upratovania" uplynulo 9 týždňov a 3 dni. A ja som zlyhala...

Nevydržala som. Vytiahla som Lego. Neskutočne mi to chýbalo, len tak večer sedieť na gauči a sledovať, ako si skladá... sám. A ja s vyloženými nohami relaxovať a nebyť lupič ani policajt. Šichtu by zatiahli za mňa panáci z Lega. Veď predtým to mal tak rád!

Doteraz mám pred očami ten výraz, ako sa zatváril, keď zbadal krabicu s Legom. Čakala som nával eufórie a radostný výskok po strop, no mladý pán sa doslova urazil a odpochodoval ofučaný preč z izby. Vraj Lego nechce. Bola som v šoku a sklamaná. Veď som mu chcela spraviť radosť. Kde sa stala chyba?

Vtedy som si povedala, že som sa mala najskôr opýtať, ako to vidí. Je síce malý, ale nie je sprostý. Neviem, čo sa mu vtedy prehnalo hlavou, ale krabicu otvoril až na tretí deň. Priznám sa, že sa mi uľavilo, namýšľala som si, že mi odpustil :-) A tak nejako postupne sa Lego vrátilo do nášho života. Vrátili sa aj niektoré hračky z povaly, ale iba tie, ktoré si vypýtal. Keď vidím, že sa s niečím dlhšie nehrá, spýtam sa, či schováme a vymeníme za niečo iné. Zatiaľ to celkom funguje a snažím sa to držať v stave, že aj vlk je sýty (mám kde stupiť) a aj ovečka celá (so svojimi hračkami).

Po týchto skúsenostiach si fandím, že ohľadom hračiek mám v tom jasno. Dieťa ich nejako extrémne nepotrebuje, lebo keď nemá, vymyslí si, nakreslí alebo z niečoho vyrobí. Proste sa vynájde, aby bolo spokojné. No a aby som bola spokojná aj ja, pár kusov doma nechávam v obehu. Nech trénuje samostatnú tvorivú prácu, kým mama robí niečo iné. Milujem, keď sú veci v rovnováhe.

No čoho sa fakt desím, sú Vianoce. Síce sa snažím šíriť v rodine odporúčania na pár drobností, ale už týždeň počúvam vety ako "To iba toto?" alebo "Veď to bude málo, ešte niečo k tomu." Tak ak tento text číta niekto, kto dostal tip na darček a má tiež pocit, že je to "málo", NIE, nie je to málo. Dá sa dať aj malá vec z veľkej lásky. A často práve láska a pozornosť sú najväčšími darmi, nielen pre malé deti...

PS: Ja viem, ja viem, dnešné deti chcú predsa iPhone! A Vianoce sú sviatky hojnosti :-)

PS 2: Kdesi som raz čítala, že len skapaté ryby plávajú s prúdom. Tak hurá k prameňu, snáď tým smerom nepoplávam sama...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ukážme im, že my vieme, ako svet vyzerá a ako má vyzerať (píše Michal Havran)

Postoj antifašizmu nie je prežitok.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Solymos odišiel, ako sa patrí

Stačí štipka vkusu a dá sa odísť aj bez hanby.

Cynická obluda

Národ ožranov

Ľudia čo majú zjavný problém s alkoholom označujú chlapíka, ktorý behá triatlony, za feťáka a na voliča to funguje.


Už ste čítali?