Ach, denníček môj, ani nevieš, aké muky prežívam kvôli tomu môjmu strachu. Pamätám si celkom dobre, ako to bolo minulé leto pri tom nešťastnom Bardejove. Príjemná prechádzka lesíkom sa kvôli ovadom zmenila na horor. Rukami som okolo seba šermovala tak statočne, až som sa čudovala, že som nevzlietla. Slzy ako hrachy sa mi kotúľali dolu ksichtom a celá som sa triasla od strachu. A triasli sa aj tí chudáci cyklisti, ktorí nás stretali a mysleli si, že som prinajmenšom posadnutá diablom. Strašné to bolo. Veru, musím si dať prestávku v písaní, lebo spomienky sú také živé, až mi znovu stŕpli strachom ruky a nevládzem ďalej písať.
A toť nedávno, na splave, tiež som bola v ohrození života a zdravia, keď mi zo stromu spadol pavúk na klobúk. Veru, nebol to ten mikroskopický, ktorého celkom rada preháňam po ruke. Bol obrovský, vypasený až hrôza. Považujem za zázrak, že ma nenapadlo, utĺcť ho na hlave pádlom, lebo to by som ti už, denníček môj milovaný, teraz asi nepísala. Namiesto toho som len hádzala hlavou sem a tam, že by ma možno aj metalisti prijali do svojich kruhov, až mi vlasy trochu dorastú...
Nemysli si, denníček môj, že som len rozmaznaná a že trápne pištím, keď vidím na stene pavúka. To veru nie. Divadlo začína, až keď sa ma to dotkne. Vtedy sa začnem metať ako šialená, plačem, tŕpnu mi nohy aj ruky a celá sa trasiem. Kto nevidel, neuverí a kto videl, už so mnou viac nechce ísť do prírody.
Vrchol všetkého však bola minulá noc. Lebo akokoľvek je ťažké žiť s takouto fóbiou, myslela som si, že v najvyššom ohrození som za bieleho dňa voľne vypustená v prírode. Ako veľmi som sa mýlila!
Ledva som zaspala, lebo však sú horúčavy, teplo ako v pekle (to sa tiež poctivo priznám, že som tam ešte nebola a neviem, ako teplo tam je, ale iní hovoria, tak oni snáď o tom niečo vedia). O polnoci som sa strhla, cítila som nejaký pohyb na posteli. Skoro som od strachu umrela, keď som videla na mojom vankúši obrovskú kobylku! Na jedenástom poschodí v paneláku! Srdce mi striedavo bilo v krku a pri členkoch. Keď som sa spamätala z prvotného šoku, už som stála pri dverách na izbe a asi 20x som opakovala, panebože, zabi to! Našťastie pri týchto mojich stavoch nekričím, lebo inak by som zobudila asi celé mesto.
Kým môj milovaný zneškodňoval tú zelenú mrchu, čakala som celá vydesená na chodbe. Potila som sa ako divá sviňa a to sa mi zdalo, že celkom chladný vetrík pofukuje. Potom som skontrolovala celé okno, vyprášila som ho repelentom a ľahla si znovu spať. Akokoľvek som sa ale pokúšala privolať spánok, nedarilo sa. Stále mi myseľ utekala do bizarných predstáv, čo mi ešte môže cez otvorené okno skočiť na hlavu, každú chvíľu sa mi zdalo, že mi niečo chodí po nohe alebo ruke a rozmýšľala som o tom, či by som nedostala infarkt, keby tá kobylka neuhryzla jeho, ale mňa. Napriek horúčave som sa zakryla až po krk a taká zabalená som sa veru aj ráno zobudila....
Dúfam, že aspoň ty, denníček môj milovaný, ma trochu chápeš. Lebo nikto iný asi nepochopí. Koľkokrát som počula nejaké dievča pišťať pre pavúka na stene, toľkokrát som si priala, aby môj strach bol len takýto. Aby som dokázala len "predstierať", že sa bojím, nech ma nejaký hrdina ochráni. Ale ja sa bojím aj keď som sama, aj keď ma nikto nevidí, aj keď žiadny hrdina nie je v dosahu. Často myslím na to, čo mi môj otec hovorieval, kým som bola malá, že všetok hmyz je menší ako ja, že ma nezje. Nie som sprostá, viem, že ma nezje. Ale svojmu strachu aj tak neviem rozkázať.
Nepíše sa mi to ľahko. Viem, že pre veľa ľudí je to na smiech. A priznám sa, hanbím sa veru za svoj strach. No pomôcť si nedokážem. Keby som vedela o niekom, kto by mi pomôcť vedel, potešila by som sa veru. A vieš čo, denníček môj? Najradšej by som bola, keby na tú moju hmyzofóbiu existovala nejaká mastička. Ja by som sa ňou večer natrela a ráno by som vstala ako normálny človek. Ako normálny človek by som mohla vyjsť na ulicu/do lesa/na lúku bez strachu z toho, aká háveď tam žije... Ale obávam sa, že žiadna taká mastička neexistuje a ľutujem všetkých svojich blízkych, ktorí mi tiež nevedia pomôcť a musia sa dívať na moje utrpenie...
Tak, a je to vonku. Bolo veru ťažké ti to napísať. Ale teraz to už vieš. Nečakám, že ma budeš ľutovať, ale smiať sa mi nebudeš, to viem. Lebo trápenie veru na smiech nie je. Aj keď to moje nie je tým najväčším, ktoré ma ešte môže postretnúť, či iných už postretlo...
