Bolo to už dávno... ale stále to bolí. Viem, teraz je ti určite lepšie. Tam, kde si, už nie je bolesť... Ale tu mi chýbaš... Tu, kde som ja... bez teba.
Akoby to bolo len včera, čo si tu bol. Sedíš na medzi, v zrejúcom obilí a kvitnúcej nevädzi... Vôkol sa šíri vôňa sena... vôňa obrábaných polí. Vôňa leta.
Vodopád nezastavím.... vždy je to rovnaké, keď si na to spomeniem. Vždy rovnaké vône mi ťa pripomínajú, každé leto... rok čo rok. Rovnako čerstvé, ako vtedy... rovnako to bolí, aj keď čas to už mal dávno zahojiť...
Stále si hovorím, že nie je dôvod na smútok. Tebe je lepšie... a ja tu nie som sama. Ešte mám iných. Aj keď tvoje miesto už nikto nenahradí... Zostalo tu prázdno... a tabatierka...
Viem, dievčatá z hôr sú silné. Neplačú. Ani ja nebudem. Budem silná. Budem myslieť na vôňu sena a poľných kvetov... vôňu pred búrkou a po nej... teplo slnečných lúčov a chlad dažďových kvapiek.. Vôňu chvíľ s tebou.
A aj keď nemám tvoju fotku, tvoj obraz si nosím v srdci. Navždy.
